Nekrofóbia je intenzívny, pretrvávajúci a iracionálny strach z mŕtvol. Tento druh fóbie môže mať hlboký vplyv na každodenný život človeka, pričom môže spôsobovať úzkosť, panické ataky či vyhýbavé správanie voči cintorínom, pohrebom alebo dokonca diskusiám o smrti.

Príčina

Presná príčina vzniku fóbii nie je známa. Na vzniku nekrofóbie sa môže významne podieľať prežitie traumatických zážitkov, ako je smrť blízkej osoby, domácich miláčikov, kontakt s mŕtvolou. Fóbie sa vyskytujú častejšie u ľudí s pozitívnou osobnou a rodinnou anamnézou psychických porúch. Nekrofóbia môže byť spojená s posttraumatickou stresovou poruchou (PTSD) alebo s obavami z vlastnej smrteľnosti.

Príznaky

Ľudia trpiaci nekrofóbiou pociťujú intenzívnu úzkosť a strach pri myšlienke alebo pohľade na mŕtvoly a veci s nimi spojené. Jedinci sa kvôli svojmu strachu môžu vyhýbať miestam a situáciám, pri ktorých by mohli dôjsť do kontaktu s mŕtvolami – cintorínom, ale aj filmom. Nezriedka sú prítomné fyzické príznaky, ako je sucho v ústach (xerostómia), nadmerné potenie (hyperhidróza), tras, zmeny krvného tlaku, búšenie srdca (palpitácie), nevoľnosť (nauzea), vracanie, hnačka.

Diagnostika

Diagnostika nekrofóbie sa zameriava na identifikáciu intenzity strachu, jeho spúšťačov a vplyvu na každodenný život pacienta. Keďže ide o špecifickú fóbiu, dôležitú úlohu zohráva psychologické vyšetrenie, ktoré vedie psychiater alebo klinický psychológ. Prvým krokom je klinický rozhovor, počas ktorého odborník zisťuje pacientovu anamnézu, prejavy strachu. Dôležité je odlíšiť nekrofóbiu od iných úzkostných porúch, ako je napríklad generalizovaná úzkostná porucha, panická porucha alebo posttraumatická stresová porucha (PTSD), ktoré môžu mať podobné symptómy. Na presnejšie posúdenie sa môžu použiť štandardizované dotazníky a škály.

Terapia

Liečba nekrofóbie zahŕňa kombináciu psychoterapeutických metód a v niektorých prípadoch aj farmakoterapie. Cieľom terapie je postupne znižovať intenzitu strachu, zlepšovať zvládanie úzkostných reakcií a pomôcť pacientovi nadobudnúť kontrolu nad svojim strachom tak, aby neobmedzoval jeho každodenný život. Najčastejšie používanou metódou je kognitívno-behaviorálna terapia (KBT), ktorá sa zameriava na identifikáciu iracionálnych myšlienok spojených so smrťou a ich nahradenie realistickejšími a menej úzkostnými presvedčeniami. Expozičná terapia je jednou z najúčinnejších metód pri liečbe fóbií. Pacient postupne a kontrolovane čelí svojim obavám, čím dochádza k znižovaniu úzkosti. Môže to zahŕňať najskôr predstavy o smrti, neskôr sledovanie fotografií a nakoniec expozíciu reálnym podnetom, ako je napríklad návšteva cintorína alebo pohrebného ústavu.  Ak je úzkosť výrazná a zasahuje do bežného fungovania, môže byť vhodná farmakoterapia, najčastejšie v podobe anxiolytík alebo antidepresív.