Človek sa neohradí, uprednostní potreby okolia a vlastné emócie si nedovolí vyjadriť. Prekážkou sa stáva naučený spôsob fungovania, pri ktorom vlastné potreby zostávajú bokom. Ingrid Janošková preto v terapii pomáha ľuďom rozpoznávať, čo skutočne potrebujú. Dôležité je podľa nej nielen potrebu pomenovať, ale aj pripustiť si, že je v poriadku ju mať, a bezpečne hľadať spôsob jej naplnenia. Zároveň nechce, aby rozhovor vyznel ako obviňovanie rodičov. Aj oni si prinášali vlastné vzorce. Zmyslom je rozlíšiť, čo z rodinnej skúsenosti nám slúži a čo nás už obmedzuje.

Perfekcionizmus a sebasabotáž: keď strach zastaví zvedavosť

Snaha o dokonalosť môže brániť tomu, aby sme vôbec začali. Psychiatrička opisuje situácie, keď človek odkladá úlohu zo strachu, že výsledok nebude dostatočne dobrý. Alebo ju zdokonaľuje tak dlho, že ju nestihne dokončiť. Tento spôsob prežívania spája aj s odvodzovaním vlastnej hodnoty od výkonu. Keď dieťa vníma, že prijatie prichádza najmä za úspech, môže podobné nároky neskôr klásť samo na seba.

Ako protiváhu vyzdvihuje zvedavosť a skúsenosť. Pripomína dieťa, ktoré sa učí chodiť: keby po prvom páde prestalo skúšať, neposunulo by sa ďalej. Chybu tak predstavuje aj ako informáciu o tom, čo nabudúce urobiť inak. Kontrolovať, či sa náš výsledok bude páčiť všetkým, podľa nej nedokážeme. Neustála snaha zabezpečiť si iba priaznivé hodnotenie je vyčerpávajúca.

Sociálne siete a cudzie predstavy o šťastí

Hostka upozornila aj na napodobňovanie životov druhých. Dosiahnutie cieľa, ktorý vyzerá príťažlivo na sociálnych sieťach, nemusí priniesť očakávanú spokojnosť. Podstatná je otázka, čo potrebujeme my, nie čo pôsobí dobre navonok.

Podobne podľa nej strácame kontakt s prítomnosťou, keď sa neustále vraciame do minulosti alebo očakávame, že spokojnosť príde až po splnení ďalšej podmienky. Aj preto odporúča zastaviť sa a preskúmať, čo vlastne v živote hľadáme a či naše ciele naozaj zodpovedajú tomu, čo potrebujeme my sami. Zároveň uznáva, že napríklad nedostatok peňazí predstavuje reálnu prekážku, nielen otázku postoja.

Psychoterapia: rozlíšiť, čo môžeme zmeniť

V rozhovore sa opakuje rozdiel medzi okolnosťami, ktoré ovplyvníme, a tými, ktoré nie. Na príklade nepríjemného nadriadeného psychiatrička vysvetľuje, že nemusíme dokázať zmeniť jeho správanie. Môžeme však zvažovať svoje možnosti a to, či chceme v takom prostredí zostať. Prvý krok môže predstavovať rozhovor s blízkym človekom, ktorý počúva bez hodnotenia. Už pri pomenúvaní toho, čo nám nevyhovuje, si podľa hostky môžeme viac uvedomiť. Keď takáto podpora nestačí, odporúča vyhľadať odborníka, najčastejšie psychológa. Spokojnosť nepredstavuje ako výkon, ktorý treba dokonale natrénovať, ale ako výsledok lepšieho porozumenia sebe.

Pozrite si celý rozhovor s Ingrid Janoškovou v relácii Diagnóza v TV archíve TV Doktor. Spoznajte, ako sa sebasabotáž, perfekcionizmus a prehliadanie vlastných potrieb môžu premietať do každodenného života.