Zápal sa často vníma ako problém, no v skutočnosti ide o jednu z najstarších a najdôležitejších obranných reakcií organizmu. Aktivuje sa už pri samotnom poškodení tkaniva – aj bez infekcie. Imunitný systém okamžite spúšťa súbor procesov, ktoré majú obmedziť škodu, zabrániť ďalšiemu poškodeniu a podporiť regeneráciu. Keď však reakcia prerastie do extrému, môže viesť k deštrukcii vlastných tkanív alebo k život ohrozujúcim stavom, aké vídajú lekári na jednotkách intenzívnej starostlivosti.

Pri diagnostike zohrávajú dôležitú úlohu zápalové markery. Hoci si mnohí spájajú ich zvýšenie priamo s infekciou, v skutočnosti odrážajú rôzne typy poškodenia – od veľkých operačných rán až po rozsiahle postihnutie ciev. Kľúčovým mediátorom je interleukín-6, ktorý sa môže dramaticky zvýšiť aj pri neinfekčných výkyvoch stavu. Pre klinika je preto zásadné rozlíšiť pôvod zápalu, aby vedel urýchlene identifikovať príčinu zhoršovania pacienta.

Laboratórna diagnostika je neoddeliteľnou súčasťou každého rozhodnutia v intenzívnej medicíne. V momente, keď sa pacient začne hemodynamicky zhoršovať, musí lekár pracovať s výsledkami v reálnom čase, porovnávať ich s klinickým obrazom a rýchlo určovať, či ide o sepsu, šok, krvácanie alebo inú príčinu akútneho kolapsu. Správny odber, preanalytická fáza aj komunikácia s laboratóriom sú preto rovnako dôležité ako samotné čísla, ktoré sa objavia vo výsledkovom reporte.

Intenzivista zároveň opisuje, aký dôležitý je dialóg medzi klinikmi a laboratórnymi diagnostikmi. Kým lekár na oddelení vidí pacienta, jeho dynamiku a klinické prejavy, laboratórny odborník pozná limity jednotlivých markerov, upozorní na možné interferencie a dokáže pridať súvislosti, ktoré môžu zásadne zmeniť diagnostické uvažovanie.

Rýchle spájanie laboratórnych dát s klinickým stavom je často otázkou minút, ktoré rozhodujú o prežití. Intenzívna medicína preto stojí na úzkej spolupráci oboch svetov – toho pri lôžku aj toho za laboratórnymi analyzátormi.