Zvýšená telesná teplota sprevádza množstvo ochorení najmä infekčných no aj autoimunitných, onkologických. Treba si však uvedomiť, že mierne zvýšená teplota tela môže značiť aj bežné fyziologické procesy ako napríklad hormonálne zmeny. Normálna teplota tela sa pohybuje približne od 35,3°C do 37,7°C, v priemere 36,7°C. Býva vyššia u žien, keďže vplyvom hormónu progesterón sa zvyšuje telesná teplota. Toto je špecifické pre menštruujúce ženy v postovulačnej fáze menštruačného cyklu. Teplota tela sa mení aj počas dňa so stúpajúcou tendenciou k neskorým poobedným hodinám. Je regulovaná hypotalamom, čo je časť mozgu nazývaná medzimozog. 

Definícia a patofyziológia

Za horúčku je všeobecne akceptovaná teplota tela nad 37,8°C alebo 38°C meraná orálne aj keď presná hodnota sa nedá určiť pre vysokú variabilitu medzi jednotlivcami. U menších detí sa za horúčku považuje teplota tela nad 38°C meraná rektálnym teplomerom. Za hyperpyrexiu sa považuje horúčka nad 41,5°C, býva u pacientov so závažným infekčným ochorením alebo krvácaním do centrálnej nervovej sústavy . Mechanizmus horúčky tkvie v prenastavení tzv. ľudského termostatu. Tým sa rozumie časť mozgu, ktorá je zodpovedná za termoreguláciu, nazývaná hypotalamus. Tu je za normálnych okolností nastavená teplota okolo 37°C, no na začiatku horúčky sa nastaví vyššie povedzme na 39°C. V tomto hrajú veľkú úlohu tzv. prostaglandíny E2. Sú to chemické látky, ktoré sa uvoľňujú pri zápalových procesoch alebo poškodení tkanív. Po prestavení termoregulačného centra na vyššiu teplotu si telo myslí, že je podchladené a snaží sa vyprodukovať viac tepla rôznymi procesmi napr. svalovou činnosťou v podobe triašky. Cirkulácia krvi sa sústreďuje na vnútorné orgány, preto sú periférne časti tela studené, aby zadržiavali teplo. Keď sa ľudský termostat prepne naspäť na fyziologickú teplotu, telo sa snaží zbaviť prebytku tepla rozšírením ciev, potením. 

Meranie teploty tela

Existuje niekoľko spôsobov na meranie teploty tela. Používajú sa čelové, rektálne, axilárne, orálne teplomery. U detí sa preferuje rektálny teplomer, teplota ním nameraná je približne o 0,6°C vyššia ako teplota meraná orálnym teplomerom. Bezdotykové teplomery sa všeobecne nepovažujú za presné metódy merania teploty tela a vždy by mali byť overené inou metódou. 

Príčiny

Najčastejšou a najbežnejšou príčinou zvýšenej teploty tela a horúčky je infekcia vírusovej alebo bakteriálnej etiológie. V menej častých prípadoch môže ísť o autoimunitné ochorenie alebo onkologické procesy. Pri bežných infekciách by horúčka nemala trvať dlhšie ako týždeň. Dlhšie trvajúce horúčkové stavy bývajú pri mononukleóze čiže infekcii spôsobenej vírusom EBV alebo CMV, ďalej pri niektorých oportúnnych infekciách ako tuberkulóza, HIV, atď. Špeciálnou diagnózou je horúčka neznámeho pôvodu, ktorá trvá viac ako 3 týždne a príčina nie je objasnená ani po rozšírenej diagnostike. Najčastejšie je spôsobená systémovými autoimunitnými ochoreniami. Sem patria napríklad reumatoidná artritída, nešpecifické črevné zápaly ako crohnova choroba či ulcerózna kolitída, systémový lupus erytematodes, u detí periodické horúčky alebo aj rôzne onkologické procesy. 

Liečba

Princíp účinku voľne predajných antipyretík alebo liekov používaných na zníženie horúčky je inhibícia enzýmu cyklooxygenázy. Tento enzým blokuje tvorbu už spomínaného prostaglandínu E2, ktorý je zodpovedný za vznik horúčky. Patrí sem skupina liekov nazývaných nesteroidné antiflogistika, populárnym je aj paracetamol. Sú to lieky vysoko účinné, no treba ich užívať s rozvahou, dodržiavať dávkovacie odporúčania, keďže majú aj niekoľko vedľajších účinkov. Ďalej sa používajú fyzikálne metódy chladenia. Dnes sa už neodporúča chladenie studenými mokrými uterákmi pre riziko prehĺbenia vazokonstrikcie a zabráneniu evaporácie čiže vyparovaniu tepla z tela. Miesto toho sa odporúča sprchovanie vo vlažnej vode (30°C) alebo umývanie hubkou. Dôležité je prísun dostatočného množstva tekutín ako prevencia dehydratácie, ku ktorému sú náchylné najmä deti.