Lobotómia patrí medzi najkontroverznejšie lekárske zákroky 20. storočia. Tento neurochirurgický zákrok, známy aj ako leukotómia, bol prvýkrát vykonaný v roku 1935 portugalským neurológom Antóniom Egas Monizom, ktorý za tento kontroverzný výkon získal aj Nobelu cenu v roku 1949.  Jeho cieľom bolo zmierniť ťažké duševné poruchy, ako schizofréniu, ťažké depresie alebo obsedantno-kompulzívne poruchy, ktoré nereagovali na inú liečbu. Nápad vznikol na základe prezentácie výsledkov prác lekárov Carlyla Jacobsena a Johna Fultona, ktorí prezentovali výsledky operácie, kedy odstránili šimpanzej samici mozgový lalok, čím dosiahli nižšiu agresivitu. Egas Moniz sa rozhodol výkon vyskúšať aj na ľudoch.

Princíp

Procedúra spočívala v prerušení spojení medzi čelnými lalokmi mozgu a zvyškom mozgu. Predpokladalo sa, že tieto oblasti sú zodpovedné za emocionálne a kognitívne funkcie, a ich oddelenie malo potlačiť príznaky psychických ochorení. V 40. a 50. rokoch 20. storočia sa lobotómia stala populárnou po celom svete, najmä v USA, kde ju propagoval neurochirurg Walter Freeman. Freeman dokonca vyvinul „transorbitálnu lobotómiu“, teda lobotómia vykonávaná cez očnicu, ktorá bola menej invazívna a mohla sa vykonávať ambulantne pomocou nástroja podobného šidlám na ľade, ktorý sa zavádzal cez očnicu. 

Priebeh

Do lebky sa vyvŕtala diera a do mozgu sa vstrekol etanol, aby sa zničili nervové prepojenia v prednom mozgovom laloku. Verilo sa, že práve frontálny lalok stojí sa mnoho duševných ochorení. Neskôr sa vytvoril leukotóm, chirurgický nástroj na tvorbu kruhovitých lézií v mozgovom tkanive.  

Prejavy a dopady

Hoci lobotómia priniesla určitú úľavu pacientom, jej vedľajšie účinky boli často devastujúce. Pacienti po zákroku trpeli apatiou, stratou iniciatívy, emočnou otupelosťou a kognitívnymi deficitmi. Mnoho z nich stratilo schopnosť viesť samostatný život.

Postupne, s vývojom modernej psychofarmakológie a psychoterapie, lobotómia stratila na význame. V 70. rokoch 20. storočia bola prakticky úplne opustená. Dnes slúži ako varovný príklad etických problémov v medicíne a zdôrazňuje potrebu starostlivého posudzovania rizík a prínosov pri liečbe duševných porúch. Zákrok sa začal zneužívať, vykonával sa aj u ľudí, ktorí nemali žiadne prejavy duševného ochorenia, cieľom bolo častokrát získať kontrolu nad neprispôsobivými ľuďmi. Posledný zákrok bol vykonaný v roku 1967, po ktorom pacientka umrela, následne Walter Freeman dostal zákaz vykonávať lekárska prax. V Európe a v USA tento zákrok podstúpilo asi 60 tisíc pacientov.