Rinneho skúška je jedno zo základných vyšetrení sluchu, ide o jednoduchý test pomocou ladičky, ktorý pomáha odlíšiť medzi poruchou prevodovou a percepčnou poruchou sluchu. Skúška je pomenovaná podľa nemeckého lekára Heinricha Adolfa Rinneho, ktorý ju prvýkrát opísal v 19. storočí.

Princíp Rinneho skúšky

Normálne ľudské ucho lepšie vníma zvuk vedený vzduchom ako kosťou. Rinneho test porovnáva, či pacient vníma zvuk dlhšie vzdušným vedením (cez vzduch – pred uchom) alebo kostným vedením (cez hlávkový výbežok spánkovej kosti – processus mastoideus).

Postup vyšetrenia

Najčastejšie využívame ladičku najčastejšie s frekvenciou 512 Hz, ktorá sa rozozvučí úderom o tvrdý predmet. Pacientovi priložíme rozvibrovanú ladičku pred ušnicu a vyzveme ho, aby nám oznámil, keď ju prestane počuť. Následne ladičku priložíme na hlávkový výbežok a opýtame sa, či ju ešte počuje.

Ak ju nepočuje, znamená to, že prevodový aparát je neporušený a sluch je buď normálny, alebo ide o percepčnú (senzorineurálnu) poruchu sluchu.

Ak ju počuje, postup obrátime – teda začneme test priložením ladičky na hlávkový výbežok a potom presunieme ladičku pred ucho. Ak pacient počuje zvuk lepšie cez kostné vedenie (mastoid) než cez vzdušné vedenie (pred uchom), ide o prevodovú poruchu sluchu (čo však nevylučuje zmiešanú nedoslýchavosť).

Význam a využitie

Rinneho skúška je spolu s Weberovou skúškou rýchlym a užitočným nástrojom na základné rozlíšenie medzi prevodovou a percepčnou poruchou sluchu. Jej výhodou je jednoduchosť, neinvazívnosť a dostupnosť v ambulantných aj nemocničných podmienkach.

Pre spoľahlivú interpretáciu je vhodné Rinneho skúšku vykonávať v kombinácii s Weberovou skúškou, ktorá určuje lateralizáciu zvuku. Spoločne môžu pomôcť lokalizovať poruchu a určiť, či ide o jednostranný alebo obojstranný problém.