K poľštine sa dostala počas štúdia slovenčiny na vysokej škole. Najskôr ju oslovil jazyk, neskôr krajina a jej obyvatelia. Po výmennom pobyte vo Varšave sa rozhodla vrátiť k poľštine intenzívnejšie. Vybrala si ročný jazykový pobyt na Univerzite Adama Mickiewicza v Poznani.

Príprava neznamenala iba nájsť kurz a bývanie. Potrebovala zabezpečiť sprístupnenie učebných materiálov aj nácvik priestorovej orientácie. Do mesta prišla 3 týždne pred začiatkom semestra, aby mala čas naučiť sa potrebné trasy.

Poľská únia nevidiacich jej však podľa jej slov pôvodne prisľúbené služby neposkytla. Dôvod súvisel so systémom financovania, v ktorom nebola zahrnutá. Po prvotnom šoku začala hľadať inú možnosť. Cez známych a univerzitné centrum podpory získala kontakt na inštruktorku, ktorá ju učila súkromne, aj na dobrovoľnícke centrum.

Samostatnosť pre ňu neznamenala zvládnuť všetko bez pomoci. Znamenala nájsť podporu, ktorú potrebovala.

Život bez zraku: poľština aj mimo učebnice

Na kurze stretla ľudí z rôznych krajín aj generácií. Najmladšia spolužiačka mala 17 rokov, najstarší účastníci približne 65 rokov. Spoločným jazykom bola poľština.

Vyučujúca prirodzene zapájala informácie, ktoré Dušana nemohla zachytiť zrakom. Hovorila, kto prichádza a odchádza, čítala mená prítomných a poskytovala materiály vopred. Rešpektovala aj potrebu dlhšieho času pri testoch. Dušana tak nemusela opakovane vysvetľovať, prečo tieto úpravy potrebuje.

Jazyk sa učila pri tanci aj háčkovaní

Popri kurze naďalej pracovala pre časopis Dúha. Nechcela však celý pobyt stráviť nad slovenskými textami. Pridala sa ku krúžku pletenia a háčkovania, chodila tancovať, liezť na umelú stenu aj do čitateľského krúžku.

Každá aktivita prinášala inú poľštinu než učebnica. Nové slová si osvojovala v rozhovoroch a konkrétnych situáciách. So známymi chodila do divadla, na prechádzky aj komentované prehliadky mesta.

Na rozdiel od spolužiakov nemohla poľštinu vstrebávať aj pohľadom na nápisy v uliciach či názvy výrobkov v obchode. Pomáhala si počúvaním audiokníh a podcastov.

Prístupnosť kultúry: rozhodujú konkrétne informácie

Poznaň vnímala aj očami konzultantky. Ocenila vodiace línie v centre, označenia v Braillovom písme, reliéfne mapy či bronzové modely. Na zastávkach jej pomáhali zvukové informácie o spojoch dostupné stlačením tlačidla.

Veľký význam mali webové sekcie o prístupnosti. Pred návštevou múzea či galérie si mohla zistiť, či ponúkajú audiosprievodcu, reliéfne obrázky alebo kontakt na sprievodcu. Prístupnosť sa pre ňu začínala ešte pred vstupom do budovy.

Pobyt však neopisovala ako bezchybný. Pri hlučných križovatkách jej prekážala slabšia počuteľnosť semaforov a chýbali jej prvky, na ktoré bola zvyknutá zo Slovenska. Jej skúsenosť tak ukazuje konkrétne výhody aj nedostatky, nie jednoduché porovnávanie krajín.

Domov sa vrátila istejšia v jazyku aj v riešení nečakaných situácií. Pozrite si celý rozhovor s Dušanou Blaškovou v relácii OKAmih s Úniou na TV Doktor. Spoznajte jej rok v Poľsku a to, čo v každodennom živote znamenajú dostupná podpora a prístupná kultúra.