Odstávajúce uši predstavujú vrodenú chybu, pri ktorej ušné boltce odstávajú od hlavy viac, než je obvyklé. Najčastejšou príčinou ich vzniku je prerastanie ušnej chrupavky alebo nevyvinutá ušná chrupavka. Niekedy sa vyvíja kombinácia oboch spomenutých deformácií alebo sú uši odstávajúce a zároveň príliš veľké. Dôležitým faktorom pri vzniku je genetika, pretože odstávajúce uši môžu byť dedičné. Ak jeden z rodičov má odstávajúce uši, je vysoko pravdepodobné, že dieťa zdedí tento znak.

Príznaky:

Vo väčšine prípadov odstávajúce uši nemajú žiadny vplyv na funkciu sluchu, ide len o estetický jav, ktorý môže spôsobovať psychické nepohodlie, poruchy socializácie, nadmernú úzkosť a znížené sebavedomie.

Diagnostika:

Odstávajúce uši sa diagnostikujú predovšetkým na základe vizuálneho vyšetrenia a posúdenia vzhľadu uší. Lekár, najčastejšie plastický chirurg, hodnotí uhol medzi ušnicou a hlavou, pričom za odstávajúce sa považujú uši, ktoré sú od hlavy vzdialené viac ako 2 centimetre alebo majú uhol väčší ako 30 stupňov. Diagnostika je zvyčajne jednoduchá a nevyžaduje zložité vyšetrenia, pretože ide o čisto vizuálny stav. Pri vyšetrení sa tiež berie do úvahy, či odstávanie uší spôsobuje u pacienta psychické nepohodlie alebo nízke sebavedomie, čo je dôvodom na chirurgickú korekciu.

Terapia:

Otoplastika, aurikuloplastika alebo plastika ušníc je zákrok plastickej chirurgie, ktorý zahŕňa úpravu polohy a veľkosti ušníc. Najčastejším zákrokom je zmenšenie uhla medzi ušnicami a hlavou, teda korekcia odstávajúcich uší. Na druhom mieste je modelácia uší, zmena tvaru alebo ich zmenšenie. Menej často sa vykonáva korekcia nevyvinutej chrupkovej plastiky alebo prepadnutého ucha.  Plastická operácia uší umožňuje korigovať odstávajúce ušnice a formovať chrupavku, ktorá sa často nevyvinula správne. V porovnaní s inými zákrokmi plastickej chirurgie je korekcia odstávajúcich uší menej zaťažujúca.