Klaustrofóbia je chorobný strach z uzavretých alebo priestorovo obmedzených miestností . Ide o psychiatrické úzkostné ochorenie, ktoré sa radí medzi takzvané fóbie. Strach, ako pocit, je spracovávaný v časti mozgu, ktorá sa označuje ako amygdala. Ide o jadro limbického systému centrálneho nervového systému. 

Príčiny

Príčina klaustrofóbie sa často nezistí. Nie je to pravidlom, ale niekedy sa môže jednať o dôsledok situácie, keď bol človek uväznený v nejakom stiesnenom priestore a nemohol sa dostať von – napríklad porucha výťahu alebo uzavretie v tmavej miestnosti. V takom prípade je príčinou teda traumatizujúci zážitok.  Spomienku na túto udalosť môže človek zdanlivo zabudnúť a uložiť si ju do podvedomia, je jej však stále ovplyvňovaný. V zriedkavejších prípadoch sa môže stať, že klaustrofóbia vznikne v dospelosti. V najnovších výskumoch sa ukazuje, že rozvoj fóbií všeobecne je čiastočne podmienený aj geneticky. 

Prejavy

Klaustrofobický pacient neznáša uzavreté priestory, obzvlášť ak sú malé. Strach najčastejšie vychádza z pocitu, že bude v tomto priestore uväznený. Záchvaty úzkosti môžu prechádzať v neovládateľné záchvaty paniky. Prejavy bývajú často iracionálne, pacienti sú často strachom paralyzovaní, nemusí dokázať rozumne uvažovať. . Postihnutý sa snaží oslobodiť a dostať sa z uzavretého priestoru. Môže sa objaviť dýchavičnosť a strach z udusenia. Klaustrofobik si pri záchvate môže začať strhávať oblečenie. 

Klaustrofóbia je jedným z dôvodov, prečo niektorých pacientov nemožno vyšetriť magnetickou rezonanciou.  Vyšetrenie sa totiž vykonáva vo vnútri prístroja, ktorý vydáva hlasný hluk a trvá niekedy aj niekoľko desiatok minút. To je psychická záťaž aj pre zdravého človeka, nieto ešte pre klaustrofobika.

Diagnostika 

Ochorenie spadá do odbornosti psychiatra. Na diagnostiku nie sú nutné žiadne špecifické vyšetrenia, základ tvorí dôkladne odobratá osobná anamnéza. Treba však myslieť na to, že u niektorých pacientov môže náhle vzniknutá klaustrofóbia bez jasne danej príčiny byť prvým prejavom iného psychického ochorenia, ako napríklad schizofrénia. Dôsledné vyšetrenie preto tvorí základ pre následnú terapiu.  

Liečba

Terapia býva dlhodobá. Významné sú psychoterapeutické rozhovory, ktoré majú za úlohu zoznámiť pacienta s podstatou jeho strachu a naučiť sa ho s ním vyrovnať. Účinnou metódou je aj postupné vystavovanie chorého situáciám, ktorých sa obáva, a tak mu pomôcť ich postupne prekonávať. Tento proces musí byť postupný a je nutný súhlas chorého. Z liekov sa využívajú antidepresíva a lieky proti úzkosti (anxiolytiká). Ide však len o dočasnú terapiu, ktorá zmierňuje príznaky len na krátky čas.