Syndróm hanblivého močového mechúra, alebo paruréza, označuje stav, pri ktorom sa jedinci nedokážu vymočiť v prítomnosti iných osôb, najmä na verejných toaletách. Niekedy je paruréza považovaná za podtyp sociálnej úzkostnej poruchy. Jedinci trpiaci parurézou sa môžu vyhýbať verejným toaletám, cestovaniu a môžu obmedzovať príjem tekutín. Prvé príznaky sa môžu objaviť v akomkoľvek veku. Muži síce trpia syndrómom hanblivého močového mechúra častejšie, ale postihnuté môžu byť aj ženy. Parurézu diagnostikujeme na základe anamnézy, ale vždy pátrame po možných organických príčinách ťažkostí. Základom terapie je psychoterapia.

Príčina

V súvislosti so vznikom syndrómu hanblivého močového mechúra pretrváva stále množstvo nezodpovedaných otázok. Parueréza sa môže vyskytovať detí v predškolskom veku, v puberte, ale aj v strednom veku či dokonca starobe. Niektorí jedinci uvádzajú ako vyvolávajúci faktor ponižovanie rodičmi a rovesníkmi, obťažovanie na verejných toaletách, sexuálne zneužívanie. Vznik môže súvisieť aj s pozitívnou anamnézou úzkostných porúch. Pri syndróme hanblivého močového mechúra pravdepodobne dochádza k abnormálnej aktivite vegetatívneho nervového systému, zvieračov močového mechúra a svalov panvového dna.

Prejavy

Intenzita klinický prejavov je individuálna.

• Neschopnosťou močiť v prítomnosti iných ľudí alebo na verejných toaletách.
• Úzkosť pri potrebe vymočiť sa mimo domova.
• Vyhýbavé správanie – vyhľadávanie prázdnych toaliet, dlhé čakanie, kým sú ostatní preč, alebo obmedzovanie príjmu tekutín, vyhýbanie sa cestovaniu.

V ťažších prípadoch môže paruréza viesť k retencii moču, čo zvyšuje riziko infekcií močových ciest alebo iných urologických komplikácií.

Diagnostika

Základom diagnostiky je odber anamnézy so zameraním sa na prítomnosť a závažnosť klinických prejavov. Na posúdenie symptómov je možné využiť aj dotazníkové metódy. Súčasťou diagnostiky je aj vylúčenie organických a iných odstrániteľných príčin ťažkostí, ako sú infekcie, obštrukcia (nepriechodnosť) močových ciest, poškodenie miechy a nervov. Pre tento účel využívame laboratórne vyšetrenie, analýzu moču, ultrasonografiu alebo aj magnetickú rezonanciu (MRI) pri podozrení na poškodenie miechy.

Terapia

Základom terapie paraurézy sú metódy psychoterapie, medzi ktoré patrí napríklad kognitívno-behaviorálna terapia a expozičná terapia. V niektorých prípadoch môže byť indikovaná farmakologická liečba zameraná na zníženie úzkosti.