Separačná úzkosť je prirodzený strach zo straty kontaktu s blízkou osobou, ktorý sa v detskom veku považuje za normálny. Ak však tento stav pretrváva alebo je nadmerný, môže byť indikované vyšetrenie psychiatrom alebo detským psychológom.

Príčiny 

Separačná úzkosť sa prirodzene objavuje v detstve počas vývoja centrálneho nervového systému a súvisí so schopnosťou rozlíšiť osoby blízke (najmä matku) od osôb cudzích, čo je dôležitý vývojovo starý obranný mechanizmus. Separačná úzkosť je typická pre obdobie batoľaťa, v predškolskom období väčšinou postupne vymizne. Pretrvávajúca separačná úzkosť sa však udáva až u 3-5 % školských detí.

Prejavy

Separačná úzkosť sa prejavuje neochotou stratiť blízky kontakt s matkou a strachom z cudzích ľudí. Pri strate kontaktu dieťa plače a vyžaduje matkinu prítomnosť. Ťažšie formy separačnej úzkosti u väčšieho dieťaťa sa môžu prejavovať odmietaním školskej dochádzky a somatickými príznakmi (nevoľnosť, bolesti brucha a podobne), v takom prípade sa už začína hovoriť o separačnej úzkostnej poruche.

Diagnostika

Príznaky separačnej úzkosti sú dobre viditeľné aj laikom, vyšetrenie lekárom je vhodné v prípade, že sú príznaky separačnej úzkosti veľmi silné, prípadne pokiaľ pretrvávajú aj v predškolskom a školskom období.

Terapia 

Bežné prípady separačnej úzkosti sa neliečia a sú považované za prirodzené. Ťažšie prípady separačnej úzkostnej poruchy môžu byť liečené v spolupráci pediatra a detského psychológa. Základom sú opakované sedenia a rozhovory s dieťaťom a rodičmi, prípadne rôzne metódy psychoterapie. Vo veľmi zriedkavých prípadoch sa podávajú aj niektoré lieky zo skupiny anxiolytík (liekov proti úzkosti) a antidepresív.