Dysmorfofóbia

11.03.2024

Garant MUDr.  Adriana Gondová MUDr. Adriana Gondová

Dysmorfofóbia je psychická porucha, pri ktorej u pacientov pretrvávajú prehnané obavy z drobných alebo neexistujúcich fyzických nedostatkov, majú skreslené vnímanie vlastného tela a svojho vzhľadu. Prvýkrát ju popísal taliansky psychiater Enrico Morselli v roku 1891. Jedinci trpiaci dysmorfofóbiou majú sklon nadmerne sa sústrediť na svoje nedostatky, čo v nich vyvoláva úzkosť, depresiu a sklony k sebapoškodzovaniu. Táto porucha ovplyvňuje rôzne aspekty života, vrátane sebavedomia, sociálnych vzťahov a každodenného fungovania. 

Rizikové faktory:

  • genetická predispozícia: Existuje určitá genetická zložka, ktorá zvyšuje náchylnosť k vývoju dysmorfofóbie.
  • psychologické faktory: Jedinci trpiaci psychickými poruchami, ako sú depresia, úzkosť a poruchy stravovania, majú vyššie riziko vzniku poruchy.
  • traumatické udalosti: Zneužívanie, týranie, zanedbávanie v detstve, vojnové udalosti a iné prežité traumatické udalosti môžu viesť k rozvoju dysmorfofóbie.
  • socio-kultúrne faktory: Porovnávanie sa s okolím, mediálne obrazy ideálu krásy a tlak spoločnosti na dosiahnutie určitého vzhľadu pôsobia negatívne.
  • neurobiologické faktory: Niektoré výskumy naznačujú, že nerovnováha chemických látok v mozgu, ako sú serotonín, dopamín a noradrenalín, býva spojená s vývojom dysmorfofóbie.
  • rodinné a sociálne faktory: Kritika zo strany rodinných členov alebo pociťovanie nedostatočnej podpory od priateľov a rodiny sú tiež rizikovými faktormi pre vznik poruchy.

Klinický obraz:

  • neustále prítomné obavy ohľadom svojho vzhľadu
  • ustavičné zaoberanie sa diétami
  • prísna kontrola svojej hmotnosti
  • nadmerné posilňovanie, cvičenie
  • vyhľadávanie plastických chirurgických zákrokov
  • časté používanie preháňadiel
  • prehnaná hygiena a starostlivosť o telo
  • depresia a úzkosť
  • sklon k sebapoškodzovaniu
  • stále sledovanie sa v zrkadle
  • strach zo samého seba, z pohľadu do zrkadla
  • maskovanie nejakého nedostatku, hoci iba malého, napr. vyrážky
  • porovnávanie svojho vzhľadu s ostatnými
  • záujem o ľudí s rôznymi nedostatkami a chybami
  • sociálna izolácia

Prevencia:

Preventívne opatrenia pred rozvojom dysmorfofóbie zahŕňajú stratégie zamerané na podporu pozitívneho vnímania tela a zvýšenie sebaúcty. 

  • Vzdelávanie o reálnom vnímaní tela: Poskytovanie informácií a vzdelávanie o rôznorodosti ľudských tiel a rôznorodosti krásy vedie ľudí k porozumeniu, že ideál krásy nie je jednotný, a že každý človek má jedinečný a krásny vzhľad.
  • Podpora zdravého vzťahu s vlastným telom: Podpora pozitívneho vzťahu s vlastným telom sa realizuje zlepšovaním sebaakceptácie a sebaúcty. 
  • Kritické zhodnotenie médií: Pomáhanie jednotlivcom rozpoznať a kriticky posudzovať mediálne obrazy ideálu krásy a ich vplyv na vnímanie vlastného tela vedie k zníženiu tlaku na dosiahnutie nereálneho vzhľadu.
  • Sociálna podpora: Vytvorenie prostredia otvoreného dialógu o obavách ohľadom svojho vzhľadu znižuje riziko dysmorfofóbie.

Diagnostika:

  • odber anamnézy: Psychiater sa zameriava na zhodnotenie prítomnosti príznakov dysmorfofóbie. Pýta sa na rodinnú anamnézu, sociálne vzťahy, vnímanie vlastného tela, záľuby,  stravovacie návyky atď.
  • fyzikálne vyšetrenie: Fyzikálne vyšetrenie vylúči fyzické príčiny, ktoré by mohli viesť k obavám o vlastný vzhľad, ako sú dermatologické ochorenia, endokrinné poruchy alebo poškodenie tela zranením.
  • vyhodnotenie kritérií: Diagnóza dysmorfofóbie sa zvyčajne stanovuje podľa diagnostických kritérií uvedených v diagnostických manuáloch, ako je napríklad Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch (DSM) alebo Medzinárodná klasifikácia chorôb (ICD). 
  • vylúčenie iných porúch: Je dôležité vylúčiť iné duševné poruchy, ako sú depresia, úzkostné poruchy alebo poruchy stravovania, ktoré môžu sprevádzať alebo napodobňovať príznaky dysmorfofóbie.

Terapia:

Liečba dysmorfofóbie vyžaduje kombináciu terapeutických a psychologických intervencií, ktoré majú za cieľ zmierniť príznaky poruchy a zlepšiť kvalitu života jedinca.

  • Kognitívno-behaviorálna terapia (KBT): KBT je často považovaná za hlavnú terapeutickú metódu pri liečbe dysmorfofóbie. Cieľom terapie je identifikovať a zmeniť negatívne myšlienkové vzory a behaviorálne reakcie súvisiace s vnímaním vlastného tela. Využíva cvičenia zamerané na pochopenie a zmiernenie nepriaznivých myšlienok a správania spojeného so vzhľadom.
  • Expozičná terapia: Expozičná terapia je technika, pri ktorej je pacient postupne a  kontrolovane vystavovaný situáciám alebo predmetom vyvolávajúcim u neho úzkosť spojenú s vnímaním tela. Cieľom je postupne znížiť úzkosť a vyhnúť sa prehnaným reakciám na vnímané nedostatky.
  • Podpora sebaúcty: Terapia zameraná na podporu sebaúcty pomáha jednotlivcom s dysmorfofóbiou posilniť pozitívny vzťah s vlastným telom a zlepšiť ich sebaobraz. Táto terapia sa zameriava na budovanie sebavedomia, sebaúcty a prijatia vlastného tela.
  • Farmakoterapia: V niektorých prípadoch môže byť farmakoterapia, ako sú antidepresíva alebo anxiolytiká, súčasťou liečby dysmorfofóbie. 
  • Rodinná a partnerská terapia: Sú užitočné pri poskytovaní podpory a zlepšení komunikácie s rodinnými členmi, partnermi a kamarátmi.
  • Skupinová terapia: Účasť v skupinovej terapii s inými jedincami trpiacimi dysmorfofóbiou poskytuje pocit podpory, zdieľanie skúseností a učenie sa rôznym spôsobom zvládania poruchy.

Liečba dysmorfofóbie by mala byť prispôsobená na základe potrieb a závažnosti príznakov každého jedinca. Terapeutický proces je zvyčajne dlhodobý, preto vyžaduje trpezlivosť a dôslednosť zo strany pacientov.