Didaskaleinofóbia je špecifická fóbia charakterizovaná intenzívnym strachom alebo úzkosťou spojenou so školou, často vyvolanou traumatickými skúsenosťami alebo negatívnymi školskými zážitkami. Najčastejšie postihuje deti v mladšom veku, čo môže viesť k školskému vymeškávaniu, problémom v učení a zhoršenej socializácii. Liečba sa zameriava na psychoterapeutické metódy, často kombinované s farmakologickou liečbou. Dôležitá je spolupráca rodičov, učiteľov, psychológa a psychiatra, ktorí vytvoria podporujúce prostredie na zlepšenie psychického zdravia dieťaťa.

Príčiny

Podobne ako v prípade iných fóbií, tak aj na vzniku didaskaleinofóbie sa môžu podieľať viaceré faktory.  Didaskaleinofóbia sa častejšie vyskytuje u detí so separačnou úzkosťou, depresívnymi poruchami a inými duševnými ochoreniami. Na vzniku didaskaleinofóbie sa môže podieľať aj:

• Šikana v škole.
• Strach z neúspechu – deti, ktoré pociťujú tlak na dosiahnutie akademických výsledkov, môžu začať prežívať intenzívny stres a úzkosť, čo vedie k rozvoju didaskaleinofóbie.
• Sociálna úzkosť.
• Neisté rodinné prostredie. 

Strach zo školy je medzi deťmi relatívne častý, postihuje približne 2 – 5% všetkých detí. Najčastejšia sa vyskytuje u detí vo veku 5 – 6 rokov a u detí vo veku 10 – 11 rokov. Didaskaleinofóbia sa môže objaviť aj v obdobiach zmeny, napríklad pri prechode z jednej školy na druhú. 

Prejavy

Didaskaleinofóbia sa prejavuje fyzickými a psychickými príznakmi, ktoré sa často zosilňujú pri pomyslení na školu alebo v školskom prostredí.

• Vyhýbavé sa správanie, predstieranie choroby.
• Nevoľnosť (nauzea) a vracanie.
• Hnačky.
• Nadmerné potenie (hyperhidróza).
• Búšenie srdca (palpitácie).
• Zrýchlené a prehĺbené dýchanie (hyperventilácia).
• Plačlivosť.
• Depresívne nálady.
• Úzkosť a panické záchvaty.
• Podráždenosť. 
• Nočné mory.

Diagnostika

Diagnostika didaskaleinofóbie zahŕňa dôkladné posúdenie symptómov a rozhovor s dieťaťom, rodičmi a učiteľmi. 

Terapia 

Pri starostlivosti o deti trpiace strachom zo školy je potrebná spolupráca  s učiteľmi a rodičmi. Je dôležité pátrať po možných vyvolávajúcich príčinách a snaha o ich odstránenie. Okrem toho sa v liečbe využívajú metódy psychoterapie: kognitívno-behaviorálnu terapiu, expozičnú terapiu a prínosnou môže byť aj rodinná terapia. V závažných prípadoch môže byť potrebná medikamentózna liečba.